Naivne do sveta umenia

Za svoju profesiu som si zvolila právo, pravidlami a normami ohraničený svet. Na svet umelecký som vždy nazerala ako na niečo obyčajnému človeku nedosiahnuteľné. Niečo, čo je vyhradené iba pre vyvolených. Niečo, na čo nestačí len talent a zanietenie pre tvorbu, ale aj umelecké akademické vzdelanie. Myslela som si, že bez toho nie je možné byť umelcom. Ukázalo sa však, že som sa tak trochu mýlila.  

Keď som pred pár rokmi prihlásila svoje obrázky súťaže neprofesionálnej výtvarnej tvorby "VÝTVARNÉ SPEKTRUM", odborná porota ich zaradila do kategórie insita/naivné umenie.  Pomenovanie kategórie ma prekvapilo. Naivné umenie. 

Že by moje tak trochu detsky vyzerajúce obrázky naozaj boli umením?  Existuje teda umenie aj mimo akademického umeleckého sveta?

Odpovede som sa snažila nájsť v odbornej literatúre. Nebolo to jednoduché, pretože presná definícia naivného, či insitného umenia nedáva teoretikom umenia spávať dlhé desaťročia. Naivné umenie ako osobitná oblasť umeleckej aktivity ... naivné umenie ako kategória neprofesionálneho výtvarného prejavu ... insitný ako samorastlý, pôvodný, neškolený. To je len časť z množstva teoretických úvah. Isté však je, že ide o neškolený výtvarný prejav. Fenomén, ktorý vzniká z prostej túžby tvoriť, často ako produkt duševnej hygieny autora. Umenie, ktoré stojí v tieni oficiálneho akademického umenia. V tieni toho umenia s veľkým "U". Ale napriek tomu alebo práve preto, ide tiež o UMENIE.

A tak som, ako úplne obyčajný človek s túžbou tvoriť, vkročila do sveta naivného umenia.